Zaniknuté a zanikajúce obce Novohradu
Severozápadná časť Novohradu mala v minulosti svoju pozoruhodnú atmosféru. Môžeme dokonca hovoriť až o niečom takom ako je genius loci - duch miesta alebo akési podvedomé pôsobenie miesta. Mnohé z tejto niekdajšej atmosféry, ale i minulých vizuálnych podôb zaniklo. Aj zánik má však často svoju pozoruhodnú atmosféru. Niekedy má podobu ruín niekdajších objektov, inokedy nostalgických pocitov, alebo spomienok. Azda nie je na Slovensku mnoho regiónov, kde by na tak malom priestore bolo v 20. storočí koncentrovaných toľko podôb zániku, ako to bolo v priestore severozápadu Novohradu. Stáročná história veľkých a významných novohradských obcí Lešti a Turieho Poľa skončila v roku 1951. Obce boli prakticky zrovnané s terénom. Najlepšie zachovanými časťami sú z nich dodnes cintoríny. Z priestoru oboch obcí, ale i osád ako Oremov laz, lazov na okolí Senohradu, Pliešoviec, ale i Dačovho Lomu vznikol vojenský výcvikový priestor. Zániku predchádzali roky neistoty a obáv o budúcnosť. Paradoxne, na istý čas úvahy o vzniku vojenského priestoru oddialil vznik vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) a vypuknutie druhej svetovej vojny.
Priestor niekdajšej obce Lešť
Priestor niekdajšej obce Turie Pole
Vízia budúcnosti je však pre život dôležitá a tú obyvatelia týchto obcí postupne prestávali spájať s týmto priestorom a so svojimi rodnými dedinami. Iný príklad zániku sa spája s rozmachom ťažby hnedého uhlia. Ten po druhej svetovej vojne spôsobil okrem prerodu Veľkého Krtíša z malej a v priestore sa ničím nevymykajúcej obce na mesto a od roku 1968 na sídlo okresu. Modrokamenské uhoľné bane a neskôr Baňa Dolina poskytli ľuďom zamestnanie i mimo rámec poľnohospodárstva, čo v tomto priestore bez priemyselnej základne dovtedy absentovalo. Spôsobilo to však zánik obce Selce a osady Suchý Bukovec. Pre Dolné Strháre a Modrý Kameň to znamenalo stavebnú uzáveru, kde v v prípade Dolných Strhár, časť obce s názvom Tabáň bola dokonca sanovaná. Aj v prípade života v dosahu banskej činnosti bola prítomná istá miera neistoty o budúcnosť.
Pamätník na vysťahovanú a sanovanú časť obce Dolné Strháre
Z viacerých ďalších dedín v tomto priestore, kedysi živých centier diania, sa život spolu s ich obyvateľmi vo svojej bohatej, každodennej a autentickej podobe čoraz viac vytrácal. Tento proces nie je záležitosťou len niekoľko posledných ponovembrových rokov, ale jeho počiatok možno identifikovať už niekedy v prvej polovici 20. storočia a možno ho posunúť až k začiatku 20. storočia. Absencia širšej priemyselnej základne a tým limitovaná možnosť uplatnenia viedla k postupnému poklesu početnosti obyvateľstva a celkovej stagnácii rozvoja mnohých dedín v Novohrade, predovšetkým v jeho severozápadnej časti. V prvej polovici 20. storočia vo veľkej miere k poklesu obyvateľstva v dovtedy evanjelických dedinách tejto časti Novohradu prispel veľkou mierou v evanjelickom prostredí uplatňovaný systém jedného dieťaťa, tzv. jednodetstvo, v kombinácii s nezanedbateľným vysťahovalectvom za prácou do Spojených štátov, Kanady ale i Francúzka alebo Argentíny. Mnohé dediny si v severných oblastiach Novohradu preto dodnes udržali svoju pôvodnú vizuálnu podobu, predovšetkým ako dôsledok odchodu obyvateľov za lepším životom a prácou do miest, alebo iných regiónov. V prípade Dolných Strhár sa na uchovaní pôvodného vzhľadu obce odrazila stavebná uzávera. Mnohé však postupne zanikalo. Zanikali tiež celé hospodárske usadlosti.
Zaniknuté Brusnícke štáliky (štále)
Šuľa
Nedelište
Horný Tisovník
Ľuboriečka
Odchodom obyvateľstva v kombinácii s jednodetným systémom však vznikol stav, keď vyprázdnené domy a celé hospodárske dvory zostávajú opustené a nemá ich kto udržiavať a obnovovať. Dôsledkom okrem vyľudnených dedín sú hlavne chátrajúce obydlia a dvory. Ešte skôr však došlo k spustnutie mnohých dedinských škôl a fár, kedysi plných života a pôsobísk množstva zaujímavých ľudí. Viaceré dediny ako samostatné administratívno-správne jednotky zanikli.
Nedelište - chátrajúci objekt bývalého Miestneho národného výboru
Ábelová